sk

Posledné dva roky si už trochu zvykám na predtým pre mňa nepredstaviteľnú ideu, že Dunaj nie je riekou len pre veľké lode. Že ma na ňom nezmotajú vodné víry, neprejde rýchloloď, neprevrhne veľká vlna a nevcucne turbína vodnej elektrárne.

Cez Ria a jeho Na kávičku do Pešti a cez Višňákove prospektorské výpravy v maďarských ramenách sme sa na dunajské široké obzory postupne namotali aj my. Tento víkend sme sa nechali inšpirovať blogom Danube Kayaker-a a tým, že Tomáš má na víkend voľné naše obľúbené delsykácke Nifty, a vypočuli volanie dunajských sirén.

Najťažšie s dlhými kajakmi je vždy vymyslieť logisticky klapajúci plán. Keďže sme len dvaja, tentoraz sme to vymysleli s odvozom lodí na streche našej fábky Lienky do Kroneuburgu tak, že sa po ňu vrátime v nedeľu poobede vlakom. Kroneuburg preto, že je tam výborné spojenie koľajnicami, je to nad Viedňou, a iba s jednou priehradou to po karloveskú lodenicu (odkiaľ sme požičiavali lode) robí 80 kilákov čo je na dva necelé dni pre nás tak akurát. Navyše si takto môžeme prejsť ramená parku Donau Auen, kde sme ešte neboli.

Naloďujeme sa na rampe v oddychovom príbrežnom parku na Donaustrasse v Kroneuburgu. V pokojnej štvrti nechávame stáť auto bez obáv. Je sobotný horúci deň a pláže nad Viedňou sú plné ľudí, detí a psov. Aj my si dávame jednu pauzu na kúpanie a obed, kým vplávame medzi viedenské mosty a výškové budovy na starom Dunaji. Na priehrade Freudenau váhame, či podľa Paťovej rady využijeme hustú premávku a preplavíme sa plavebnou komorou, alebo prevezieme lode dlhou prenáškou. Trochu máme strach z neznámeho, preto Janík poskladá náš domorobo podvozok, ja zbehnem pod priehradu po jeden z luxusných domácich vozíkov pod loď a za chvíľku už zase naloďujeme. Je 35 stupňov, od betónových stien a ciest okolo priehrady ale sála ešte horšia horúčava. Pot štípe v očiach, točí sa hlava. Schladzujeme sa na pár minút v rieke a skáčeme do kajakov. Sme radi keď nás už uprostred koryta chladí vánok a dunajská voda ochladzuje boky kajakov. Na vode je proste naj. Nad hlavami sa každé dve tri minúty zjaví lietadlo – to sa blížime ku Schwechatu. Sme už v národnom parku, ale na štrkových brehoch občas vidno stany. Zastavujeme na chvíľku v Orthe, zaplávame do povoleného úseku jedného z lúžnych ramien, a fotíme nádherné drevené lode a mlyn v zátoke. Nastáva náš najmilší čas na vode – večer robí krásne mäkké svetlo, premávka na rieke redne a nás čaká nádherný západ slnka.

Tesne pred zotmením kotvíme pri Au Terasse, jedinom oficiálne povolenom bivakovacom fleku v parku Donau Auen. Je kúsok od Stopfenreuthu, tešíme sa na čapáka a Tomášom poradený víneršnicel, ale miestne krčmy sú jedna zavretá a druhý skrachovaná. Zabudla som na gitaru, tak sa chvíľu pohrávame s myšlienkou že by sme vyrazili cez most do oproti ležiaceho Bad Deutch Altenburgu, ale ide na nás únava z prespievanej piatkovej noci pri ohni u kamarátov na trampskej osade nad Karlovou Vsou a aj tak nebudeme mať dlhú životnosť. A obávaný gang miestnych ukričaných miniHorstov našťastie okolo desiatej stíchne a všade je kľud. Večeriame z vlastných zásob a odpadávame do spacákov. Janík spí vonku, láka kliešte a komáre. Aj z okolitých stanov je počuť plieskanie.

Ráno vstávame medzi prvými, sme tu jediní na lodiach. Zbytok osadenstva Terasy tvoria bajkeri a rodiny s deťmi. Vyplávame na rieku a asi po polkilometri pod mostom vplávame do ramien. To Stopfenreuthské je plytké, trochu hnijúce, s rybami a kopou vodného rastlinstva. Viac sa nám páči po dvoch prenáškach a po pár plytčinách v tom Spittelauerskom. Škoda, že je tak krátke. Je tu nádherný pokoj a ticho, čistunká voda. Po nepokojnej, vibrantnej energii Viedne a veľkého Dunaja s rýchloloďami je to totálny antiklimax. Na konci ramena trochu váhame či hľadať prenášku, alebo loď pretiahnuť popod most cez jeho výtok, ktorý je asi 2 metre nad úrovňou Dunaja. Napokon ideme tadiaľ, na kameňoch sa trochu šmýka, inak je to veľmi pohodlné. Prúd nás veľmi rýchlo hodí pod Devín, dávame ďalšiu kúpaciu prestávku. Trochu váhame či ísť kuknúť do Karloveského ramena, kde sme ešte neboli, ale čas nás trochu tlačí. O polhoďku už vykladáme a umývame lode v lodenici. Z hlavnej stanice sme po dvoch hodinách dvomi vlakmi v Kroneuburgu pri aute. Okolo zúria búrky a vietor. Zo splavu Moravy poznáme skvelý kúpací tajch v Marcheggu s krásnym okolím. Mapa to hlási ako minimálnu zachádzku, tak víkend ukončujeme v modrej čistočistej vode Eisteichu. Búrka zdvorilo počká, kým zaplesneme dvere auta a vyrážame domov. Víkend, kedy všetko klapne a nič sa nemôže pokaziť.

 

Autor: Marta Furdíková