sk

Spoznávanie Srbska na morskom kajaku – 3. časť

3.časť seriálu o tom ako som sa dva a pol týždňa túlal so svojim psom Foxom na morskom kajaku po Srbsku a po viac ako 500 kilometroch som sa ocitol až v Bulharsku.

 

Obrovské mesto Belehrad je už na dohľad. Na rozdiel od Noveho Sadu vo mne vyvoláva úplne opačné pocity. Predmestie lemujú cigánske chatrče podobne ako v Kusturicových filmoch. Neskôr prichádzam k rozľahlému sídlisku, ktoré pripomína, že tu vojna skončila len nedávno. Zvyšok pobrežia Dunaja dotvárajú zanedbané lodné doky a množstvo chátrajúcich tovární. Smutný pohľad. Neskôr som zistil, že Belehrad takto vyzerá len z Dunaja. Do Dunaja tu takmer v centre mesta ústi rieka Sáva. Všetok život v meste sa sústreďuje tu. Belehrad je v skutočnosti prosperujúce a rýchlo rastúce mesto, no paradoxne sa vyľudňuje v centre a rozrastá na predmestiach.

Dvom búrkam som ušiel, no tretiu som mal za chrbtom. Namiesto pádlovania do ústia Sávy kopnem do vrtuľe a začnem hľadať miesto na spanie. Kemp je tentokrát hneď vedľa riečnej polície. V takomto veľkom meste je polícia vedľa stanu vítaná. Zostávalo ešte vytiahnuť kajak hore po vysokej hrádzi. Hneď, ako som vystúpil z člna, tak mi ho chytili dvaja mladí Srbi. Chceli si zarobiť. Vysvetlil som im, že ich pomoc je vítaná, no musia počúvať lebo, keď mi ešte raz prevrátia kajak a prejdú vozíkom po pádle, tak im dám rovno po papuli. Párkrát som po nich zvrešťal, aby išli pomaly a nakoniec mi pomohli s kajakom až na miesto, kde som postavil stan. Dostali každý 100 dinárov a spokojne odišli.

 Počas stavania stanu pekelne pálilo Slnko, no hrmelo ako v strede búrky. Ešte som stihol sprchu a búrka bola tu. Schoval som sa do neďalekej reštaurácie a vychutnával si prírodné divadlo. Tisíce čajok utekali pred búrkou. Viac ako rieku tu Dunaj pripomínal nejaký morský záliv. Dunaj tu bol viac ako kilometer široký a keď prišla búrka nebolo vidieť na protiľahlý breh. Blesky šľahali aj priamo do vody. Veru nechcel by som byť na vode, a to mám naše slovenské búrky rád aj na vode. Príjemne sa ochladilo a pršalo až do rána. Musel som zaimprovizovať a vymyslieť ako Foxa schovám pred dažďom bez toho, aby som ho pustil do stanu. Pochopil to a pekne spal až do rána.

Ďaľší deň som namiesto pádlovania do Sávy išiel s českými vodákmi pre auto do Nového Sadu. Zistil som, že v Srbsku psy nemôžu jazdiť v autobuse. Snažil som sa ich ukecať. Nakoniec ma odviedli až za check-in, že sa mám dohodnúť priamo s autobusárom. Srbi majú úplne v paži a autobus na ktorý sme si kúpili lístky ani neprišiel. Každý nás posielal na iný autobus a už sme sa na tom len smiali, že uvidíme, kedy, kam a či vôbec niekam pôjdeme. Skoro o hodinu neskôr sme nasadli na úplne iný autobus. Foxa pustili bez problémov. Do ďaľšieho autobusu už ma s ním ale nepustili. Zvyšok cesty sme išli taxíkom, ktorý bol asi 10x drahší ako ten predtým a navyše som ešte musel doplatiť za psa. Cestou späť sme sa zastavili v centre Belehradu. Množstvo historických pamiatok v kontraste s megalomanskou výstavbou z čias socializmu. V minulosti asi výstavné mesto dnes už nikto neudržiava. Vojna a následné obchodné a politické embargo spomalili rozvoj mesta i celej krajiny na niekoľko desaťročí. Pred vojnou bola Juhoslávia prosperujúca ekonomika. Každého, kto krituzuje Európsku úniu a rozhodnutie, ktoré sme spoločne spravili, by som poslal na Balkán. Uvidel by ako mohlo Slovensko vyzerať dnes.

Nasledujúci deň ma čakala opäť 50 km štreka do pevnosti Smeredevo. Za Belehradom som odbočil doprava a nešiel po hlavnom toku, ale dlhým ramenom. Oplatilo sa. Bohatá fauna aj flóra a hlavne žiadne lode. Teda skoro žiadne lode. Ťažilo sa tu drevo, ktoré sa rovno nakladalo na loď. Poobede som tú loď stretol aj s kamošom, ktorý na ňu vytiahol kajak a nechal sa odviesť až do Smeredeva.

Po príchode do Smeredeva som obdivoval luxusné vilové domy priamo na brehu Dunaja a neskôr aj samotnú pevnosť. Horšie to už bolo s nájdením vchodu do pevnosti. Išlo sa tam ústím malej rieky, ktorá sa vlievala do Dunaja. Bolo však príliš sucho a ústie bol vlastne jeden veľký a odporne páchnuci močiar. Foxo si myslel, že sa po ňom dá chodiť. No hneď, ako skočil do vody, sa začal topiť. Husté rastlinstvo mu znemožňovalo plávať. Okrem toho, že sa skoro utopil, bol neskutočne špinavý on a aj celá loď. Bez pomoci okoloidúcich by sme sa odtiaľ dostali len veľmi ťažko. Do pevnosti ešte viedla dlhá cesta.

Ťažko naložený kajak to nevydržal a prehol sa tak, že sa úplne odlepila prepážka medzi kokpitom a zadným kufrom. Deravý kajak je niečo, čo vždy poteší. Keďže toto som na mieste nevedel opraviť, musel som improvizovať. Rozdelil som všetko do predného a zadného kufra podľa toho, či sa to môže namočiť. Vždy, keď som nabral vodu, napríklad od veľkých vĺn zastavil som a vysušil zadný kufor. Neskôr som zistil, že stačí kajak nechať na svahu a voda sama vytečie. Zabaleným veciam to nevadilo. Stan i spacák bol stále suchý. Topánky som mal však stále vlhké a pomaly začali hrdzavieť konzervy. Využil som ešte trochu zostávajúceho času a išiel sa pozrieť na mesto. Mal som čas len do deviatej. Práve vtedy sa totiž zamykala brána pevnosti. Pri veľkom pravoslávnom kostole bolo asi sto malých detí, ktoré tancovali a spievali. To sa už u nás nevidí. Prešiel som sa po starom meste, dal si večeru a utekal naspäť do pevnosti.

Bol síce ešte len večer, ale mne už bolo nevoľno z cesty späť k vode. Cez močiar už nepôjdem! Zajtra už prekročím rumunské hranice a vojdem do Železných vrát. Kvôli tomu som sem išiel. Ešte chvíľu študujem mapu a zaspávam.

 

Ak sa ti článok páčil prosím ťa o zdieľanie na Facebooku (napríklad cez link nižšie). Sleduj FB stránku DanubeKayaker pre pokračovanie seriálu. Ďaľšie fotky z celého tripu po Srbsku nájdeš na Instagram profile DanubeKayaker.

 

Ďalšie časti seriálu o spoznávaní Srbska na morskom kajaku: