sk

Už minulý rok som počul o nejakom ružínskom nočáku. Akési preteky v noci na Ružínskej priehrade. Každý to popisoval úplne inak a až po tohtoročnej návšteve nočného orientačného preteku na Ružíne viem, že tam nikto z tých ľudí nebol. V kategórii K1 tvoria posádku minimálne 2 lode. Kamoš sa ma pýtal, či si to nechcem ísť skúsiť a robiť parťáka jeho kamošovi.

Na východ som vyrazil až v sobotu ráno pred pretekom. Cesty boli prázdne a tak cesta rýchlo ubiehala. Táto časť Slovenska je veľmi pekná aj z auta. Krásne výhľady pri prechode Nízkymi Tatrami, Vysoké Tatry, Spišský hrad a mnoho iného. Tentokrát som úplne vynechal diaľnicu a blúdil slovenskými dedinkami.

Problematický bol až posledný úsek k miestu podujatia. Navigácia ma poslala 15 km dlhou lesnou cestou, ktorá sa čoskoro zmenila vo veľmi ťažký terén. Niektoré úseky som musel ísť na viac pokusov. Ak si nechcete poškodiť auto, určite sa tomuto miestu vyhnite a choďte správnou cestou. Cesta vedie ponad Ružínsku priehradu a je tu množstvo perfektných vyhliadkových miest.

Na miesto som prišiel práve včas. Zoznámil som sa s množstvom vodákov, ktorých poznám len z Internetu. S mnohými z nich som v kontakte a je super sa s nimi stretnúť aj naživo a priradiť si k menám aj tváre.

Po registrácii som si navliekol suchý oblek a rovno vyrazil na štart. Bol som veľmi prekvapený, ako sú ľudia oblečený. Niektorí naozaj veľmi slabo. Povedali mi, že na pretekoch budú tak makať, že im bude skôr teplo. Pár ľudí zavtipkovalo, že východiari necítia chlad.

Vylosovali sme si úlohu a o pár minút aj odštartovali prvú časť preteku, ktorá sa ide ešte po svetle. Musíte nájsť 6 checkpointov. Po svetle je to jednoduché, stačí sa pozerať okolo seba. Tá ťažšia časť je zapamätať si ich presné miesto a nájsť ich všetky aj v noci. Pri prvých dvoch boli vo vode ostrovy, síce na druhej strane koryta, ale ako orientačný bod to bolo fajn. Na treťom stanovišti sme museli vystúpiť a nájsť skrytú kartičku. Bola to úloha, ktorú sme si vylosovali. Dostanete len azimut a musíte nájsť kartu v lese. Ďalšie dva body boli na križovatkách a posledný kúsok za cieľom. Na konci prvej etapy sme odovzdali kompas a nájdenú kartu. V tej chvíli nám zastavili čas.

Niekoľko následujúcich hodín sme čakali v krčme. Štartovalo sa v opačnom poradí. Teamy štartovali každých 5 minút. Prišli sme medzi prvými a tak sme aj poslední odchádzali. V druhom kole sa išla rovnaká trasa, no v opačnom smere. Museli sme nájsť všetkých 6 checkpointov a označit kartu pri každom z nich. Strategicky sme sa rozdelili. Ja som išiel na šestku a parťák zatiaľ hľadal štvorku, ktorá bola najbližšie. Chvíľku som sa už začínal báť, že som sa stratil. Ružínska priehrada nie je “jednoduché jazero” a navyše som úplne zanedbal prípravu a vôbec sa nepozrel do mapy. Na mieste bol problém s mobilným pripojením a tak som ostal hlúpy. Výhoda toho ísť na konci spočívala v tom, že sme videli všetkých pred nami ako nám prezrádzali polohu jednotlivých bodov. Pri vystupovaní z vody zapli čelovku aj tí, ktorí išli na vode úplne po tme. Okrem hviezd sme teda videli aj súperov. Takto sme ľahko našli všetky body. A energiu, ktorú by sme museli vkladať do hľadania, sme použili na pádlovanie. Aj pri teplote len pár stupňov nad nulou som sa pekne spotil.

Tesne pred cieľom nás míňal záchranný motorový čln, ktorý viezol kajakára, ktorý sa napitý ako bomba rozhodol na vlastnú pesť spraviť si vlastné preteky. Išiel sám a tak o ňom nikto nevedel. Po ceste sa prevrátil a nebol schopný privolať si pomoc. Až posledná posádka si ho všimla a privolala pomoc. V tme sa dá hovoriť o malom zázraku, ktorý dotyčnému navyše zachránil život. Smrť podchladením nie je nič príjemné.

Po pretekoch začala párty, ktorá musela končiť až niekedy nad ránom. Ja som to vydržal asi do polnoci. Neďaleko som mal booknutý hotel, ale niekto mi zaparkoval za autom a nevedel som odísť. Parťák mi ponúkol miesto v ich chate. Pri komíne bolo príjemne teplo a tak som ostal. Trepať sa niekam sa mi fakt nechcelo. Ráno už mi bola zima a tak som sadol do auta a vydal sa na dlhú cestu domov.