sk

Nonstop zimné Západné Tatry po maratónsky – 2. diel

Vzdušný hrebeň

Severozápadný svah Baníkova nie je strmý, ale takmer 3000m celkového prevýšenia je už v nohách cítiť. Vďaka rozumnému, rovnomernému tempu, a len tým najnevyhnutnejším prestávkam máme super medzičasy. Najdôležitejšie pravidlo je stanoviť si počas extrémne dlhých prechodov (obzvlášť v zime, vetre a ďalších nepriazniach počasia) presné intervaly na doplnenie energie a pravidelnú hydratáciu.
A tak na najvyššom kopci na hrebeni tlačíme klobásky, každý balíček soli a zalievame to čajom s magnéziom.

Z Baníkova už pokračujeme veľmi exponovaným a zradným hrebeňom, charakteristickým množstvom prevejov. Každoročne sa tu stane niekoľko tragických udalostí. Preto postupujeme opatrne a pridávame druhú zbraň. Pre istotu. Snehové podmienky pozdĺž hrebeňa sú rôznorodé a je dôležité rátať so všetkým. A so zvyšujúcou sa únavou treba vždy viac dbať na prevenciu.

Kráčame po vlastných stopách z minula. Hrebeň je siahodlhý, ostrý ako nôž. Za hmly sme nevideli, ako hlboko sa dá padnúť. Tentokrát, stojac na prevejoch, s rešpektom pozeráme pod seba, najmä na príkre severné zrázy. Taký pád by neprežil nik. Všetky reťaze sú pod snehom.

 

Zliezanie na Baníkovskom hrebeni.
Zliezanie na Baníkovskom hrebeni.

 

Koniec Baníkovského hrebeňa. Vzadu Hrubá kopa.
Koniec Baníkovského hrebeňa. Vzadu Hrubá kopa.

 

Hrubá kopa a intenzívne zážitky

Prechádzame okolo našej prehĺbenej trhliny pod Hrubou kopou. Vynárajú sa nám spomienky na náš najšialenejší bivak. Mínus dvadsať. Neskutočne silná snehová víchrica a obrovské vyčerpanie. Útek.
Podstatne vtipnejšie bolo sledovať Radka ako si so zamrznutou hubou pľuje do nafukovacej karimatky, ako to zažiť na vlastnej koži. Vyklepaný ako rezeň vtedy stratil všetku schopnosť komunikovať.

 

Šťasný koniec druhého tragického pokusu.
Šťasný koniec druhého tragického pokusu.

 

Tri kopy a zástup samovražedných (a vražedných) skialpinistov

Kopy sú našim najnešťastnejším úsekom. Aj tu sme v minulosti čelili náhlej veternej smršti. Vyfúkavala obrovské množstvo snehu, a tak vo vetre okolo stovky nebolo vidno ani na ruky. Oči plné snehu. Prstami sme si rozmrazovali spolu zmrznuté mihalnice. Biele peklo. Omrzliny. Útek. Nesprávnym hrebeňom. Presne na opačnú stranu.

Stretávame skupinky skialpinistov. Tackajú sa po zamrznutom teréne. Bez mačiek. Tí šťastnejší s cepínom. Na batohu.
Na exponovaných úsekoch lezú nahustení v jednom zástupe, na traverzoch stoja rovno pod nami. Sme vďační za takých spotterov.

 

Skialpinisti na reťaziach, ktoré sme vyhrabali pri druhom pokuse (nájdite tuleňa).
Skialpinisti na reťaziach, ktoré sme vyhrabali pri druhom pokuse (nájdite tuleňa).

 

Roháčske prekvapenie

Obávaný Plačlivý a Ostrý Roháč boli vo výborných podmienkach. Nečakane ich prebiehame bez istenia.

 

Výstup na Ostrý Roháč.
Výstup na Ostrý Roháč.

 

Jediným náročnejším miestom je zostup z Ostrého Roháča. Reťaze sú vyhrabané a bez problémov tento úsek prekonávame.

 

Roháčska vrcholovka.
Roháčska vrcholovka.

 

Ostrý Rohač je naozaj ostrý.
Ostrý Rohač je naozaj ostrý.

 

Zliezanie z Ostrého Roháča (nájdite srdiečko).
Zliezanie z Ostrého Roháča (nájdite srdiečko).

 

Hrubý vrch západnou stenou, expedičným štýlom

Tak ma vyplo, že si nič z toho nepamätám. Radoslav si vraj užíval výhľady na zapadajúce slnko. Sme za polkou.

 

Západ slnka nad Roháčmi pri výstupe na Hrubý vrch.
Západ slnka nad Roháčmi pri výstupe na Hrubý vrch.

 

Dlhá noc

Po výrazných stúpaniach na Končistú, prominentný Klin a Blyšť schádzame do rozľahlého veterného Pyšného sedla. Za návejom sa schovávame pred silnými nárazmi vetra. Prioblečieme sa a dávame prvú dlhšiu prestávku. Chce sa mi strašne spať. Sú dve hodiny. Noc je jasná, no bude ešte dlhá.
Zavrhujeme krízový plán B (chata Ornak z Pyšného sedla) a oddýchnutejší pokračujeme ďalej. Na Kamenistej sa vietor otáča do chrbta a pomáha nám škriabať sa hore. Mňa sem-tam odnáša.
Každú chvíľu topíme v ústach sneh, voda dochádza. Naša romantická predstava o tom, že 3litre vody na hlavu budú stačiť, sa rozplýva.
Smrečiny neobchádzame, ale prešlapávame cestu na vrchol. Tam je na mieste zvýšená pozornosť. Terén sa mení na lezecký. V prípade jeho neznalosti sa dá na Smrečinách direktkou poblúdiť do zaujímavého zimného lezenia.
Na Poľskej Tomanovej ma Radko donúti sa najesť, vypijeme posledný čaj, ktorý vždy riedime zo snehom. Taurínovo-kofeínová tabletka ma vzpruží a naspeedovaná zletím do nízkeho Tomanového sedla.

Po stopách dinosaurov

Radkovi hlboký sneh, ktorý je miestami až po pás značne uberá na motivácii. Vieme, že v niečom podobnom budeme šliapať na Stoly. Radko krízuje, unavený, bez chute sa ďalej brodiť. Chce sa na všetko vykašľať a ísť na Ornak.
Predstava výstupu Stolmi na Temniak nás strašila už na Hutách. Hrebeň Stolov veľmi strmo stúpa z úzkeho a nízko položeného Tomanového sedla. Na prvý pohľad vzbudzuje obavy z odtrhu lavín. Je to jeden z najhorších spôsobov, ako ukončiť púť na tomto svete. Ja som však konečne vstala z mŕtvych a nemienim sa vzdať. Už dva krát nám to nevyšlo. Už len tak málo chýba. Keď zdoláme Temniak, tak už „len“ prechádzka po hrebeni. Zavrhujeme teda aj plán C (útek z Tomanového sedla na Ornak).

Radko sa psychicky zozbiera a pomaly prešliapáva na Stoly. Začíname sa mobilizovať. Po niekoľko sto metroch natrafíme na stopu. Koľko málo stačí. Je to o hlave. Na Stoly doslova vybehneme. Za brieždenia traverzujeme pod hrebeň Ciemniaku. Mysleli sme si, že po Baníkove a Roháčoch, je už to najťažšie za nami. Temniak nás však prekvapil. Až doteraz bol celý hrebeň v super podmienkach. Tu nás čakalo mixové lezenie v mäkkom snehu a v nekompaktnej skale.

 

Vrcholová pasáž na Temniaku.
Vrcholová pasáž na Temniaku.

 

Traverzujeme pod žliabok, ktorým chceme liezť. Bez istenia. Nohy na rozbitej skale. Cepíny v mäkkom snehu. Lano na batohu. Na rozmýšľanie sme už príliš unavení. Ostáva len pokračovať. Sneh drží len vpravo, ľavým cepínom len hrabkáme. Toto hodnotíme ako chybu – mali sme to zaistiť. Nakoniec žliabok prebojujeme. Tu sme sa z celého hrebeňa vybáli najviac, hlavne jeden o druhého.

 

Východ slnka na Temniaku.
Východ slnka na Temniaku.

 

Na Temniak prichádzame za východu slnka. Voľakedy tu behali Tatranské druhohorné dinosaury (jediný podložený výskyt dinosaurov na SR). A teraz tu stojíme my. V ústach neustále rozpúšťame sneh. Nemáme už ani kvapku vody. Sme dehydrovaní.

 

Zničení a dehydrovaní na Temniaku.
Zničení a dehydrovaní na Temniaku.

 

Červená odysea

Už vieme, že sa nám to podarí. Vyše 30km v mačkách si vybralo svoju daň. Červené vrchy sa šmýkam dole vždy len po zadku (keď to ide). Dôraz kladiem na včasné brzdenie.
To najľahšie sa mení kvôli doráňaným chodidlám na galeje. Silno fúka. Slimačím tempom sa vlečieme na Kasprov vrch. Nezastavujeme. Záverečné stúpanie a klesanie do Ľaliového sedla. Zastanem si na jeho okraji, každý krok spôsobuje neznesiteľné muky. Neveríme, že je koniec. Plačem od bolesti.
Eufória prichádza, až keď sa konečne, po vyše tridsiatich hodinách, vyzúvame v reštaurácií. Okolosediaci našu radosť pravdepodobne nezdieľajú. Vyberáme lekárničku a náhradné ponožky. Ošetrujem si chodidlá. Ľudia zazerajú, akoby sme tam doniesli lepru.
Nakupujeme všetko jedlo, čo vidíme. Niekoľkokrát.

 

Doráňané chodidla.
Doráňané chodidla.

 

Prvoprechod sa podaril v čase 33 hodín. Prekonali sme celkové prevýšenie cez 10.000 výškových metrov a vzdialenosť vyše 42 kilometrov. Neobišli sme žiadny vrchol.

 

ĎAKUJEME www.outdoorline.sk za ultraľahké outdoorové vybavenie !!!

 

Video: Prvý zimný nonstop prechod hrebeňa Západných Tatier

Sledujte nás na instagrame :

https://www.instagram.com/dana.ivanovova/
https://www.instagram.com/radoslavgolian/