sk

Každá rieka niekde pramení a niekde končí. Voda v rieke, ktorej spoznávaniu sa posledné roky intenzívne venujem, Dunaj, konči svoju púť cez takmer celú Európu v Čiernom mori. Tesne pred svojím koncom vytvára deltu. Ako názov napovedá, ide o obrovské územie trojuholníkovitého tvaru. V najširšej časti, kde sa už delta “dotýka” mora, má delta viac ako 100 km. Toto riedko obývané územie tvorí sústavu dunajských ramien a jazier popretkávaných hustou sieťou kanálov. Na ploche 4152 km² tvorí akýsi vodný svet. Mimo severských krajín, je to jeden z posledných kútov divokej prírody v Európe.


Poznámka: Mapa je vytvorená ručne z pamäti. Nie je 100% presná ani úplna.

Delta Dunaja ma láka už veľmi dlho. Je to však len veľmi tažko prístupné miesto. Veľa ludí chodí do delty na motorových člnoch. Tie sa však dokážu pohybovať len po umelo udržiavaných kanáloch. Zaujímavé sú práve odľahlé miesta, kam sa nedostane človek a kde ešte zostala nedotknutá príroda. Morský kajak ponúka jedinečnú možnosť, ako sa na takéto miesta dá dostať.

Do delty som plánoval ísť už minulý rok. Avšak nenašiel som nikoho, kto by sa ku mne pridal. Delta je nielen hrozne ďaleko, ale nie je to zrovna miesto, kde by chcel bežný človek tráviť svoj voľný čas. Takmer žiadna súš, žiadne obchody, bez elektriny, hustá nepreniknuteľná vegetácia plná rôznej “hávede” a samozrejme roje komárov. Našťastie sú aj ľudia, ktorí majú radi výzvy a hlavne chuť objavovať miesta ako toto. Kamoš, ktorý bol predtým na kajaku len dvakrát povedal, že to chce skúsiť. Dobrodrúžstvo v delte teda môže začať.

No až také ľahké to nebolo. Našťastie som sa nedávno spoznal s vodákom Riom, ktorý sa do delty na kajakoch vracia každý rok. Poprosil som ho o pomoc a on mi ponúkol, že sa môžeme stretnúť v rumunskom meste Tulcea, kde mi vysvetlí, všetko, čo potrebujem vedieť, aby som nás previedol dunajskou deltou až do Čierneho mora.

Bol tu aj iný problém. Ani nie týždeň pred odchodom som havaroval na bicykli a praskol si pravé piate rebro. Prvé dni po nehode som cítil každý pohyb. Dôkladnejšie vyšetrenie neodhalilo žiadne poškodenie orgánov pod rebrami a tak mi lekár povedal, že aj keď to veľmi bolí nemám sa čoho báť. Pre istotu mi predpísal lieky proti bolesti pre prípad, že by pádlovanie bolo veľmi bolestivé.

Cesta do Delty nám s naložením lodí a výstroje trvala asi 20 hodín. Necelých 1400 km cesty vedie krížom cez celé Maďarsko a obrovské Rumunsko. Rumunská dialničná sieť je na tom veľmi podobne ako tá naša a tak sme časť cesty mohli obdivovať rumunský vidiek. Hlavne úseky cez hory boli veľmi pekné. Boli sme dvaja a tak sme sa striedali v šoférovaní a spaní.

Po príchode na nás čakalo prvé nepríjemné prekvapenie. Mali sme síce rezerváciu v hoteli, ale povedali mi, že majú plno a máme smolu. Stačilo však zvyšiť hlas a nechať si zavolať managerku hotela a opýtať sa jej, prečo kvôli ich chybe mám spať po tak dlhej ceste v aute. Po žiadosti o náhradné ubytovanie s rovnakými podmienkami sa zázračne našla voľná izba.

Onedlho dorazil Rio a behom večere mi vysvetlil všetko potrebné. Hlavne, čo sa týka trasy a navigácie. Delta sa priebežne mení a hlavne tie menej používané menšie kanály a priechody rýchlo zarastú vegetáciou. Pokiaľ chcete preskúmať menej prístupné miesta, žiadna mapa neexistuje. Rio mi dal záznamy trás, kadiaľ išiel on. Boli tam zaznačené miesta na kempovanie a zopár núdzových miest na bivakovanie. Naša navigácia bola len google maps s nacachovanými mapami. Cieľ bol prístav v meste Sulina. Museli sme tam prísť načas, aby sme stihli nasadnúť na loď, ktorá nás aj s kajakmi dovezie naspäť do Tulcea k autu.

Na druhý deň ráno sme si vybavili permity na vstup do delty, parkovanie neďaleko prístavu a rumunské lei, pretože eurami sa tu nedá platiť takmer nikde. Nahádzali sme vybavenie a zásoby do kajakov a vyrazili na vodu. Pri spúšťaní kajakov na vodu po prudkom svahu sa ozvalo moje rebro. Pobolievalo ešte niekoľko hodín, ale nakoniec sa mi podarilo na to prestať myslieť. Zo začiatku sme nevideli nič nezvyčajné. Plavili sme sa po kanále podobnom Malému Dunaju s tým rozdielom, že tu plávali aj motorové člny a bolo tu množstvo rybárov.

Využili sme hneď prvú možnosť a vošli do uzučkého ramena. Zastavili nás rybári, že rameno je nepriechodné a že tam určite nemáme chodiť. Pri pohľade do mapy bola toto práve cesta, po ktorej som chcel skúsiť prejsť. Už po chvíľke bolo vidieť rozdiel. Bolo tu kopec vodného vtáctva, ktoré sa tu už nemuselo báť motorových člnov. Keď ste sa pozreli na lesný podrast, všade skákali rôzne druhy žiab. I komáre nám dávali za pravdu, že ideme tým správnym smerom. Párkrát sme tu aj zapotili. Bolo tu množstvo popadaných stromov a cesta cez ne bola občas dosť krkolomná.

Onedlho sme sa pretlačili až k jazeru Mester, kde na nás čakalo neskutočné prírodné divadlo. Vyrušili sme tu doslova tisíce vtákov. Ticho sme sedeli v člnoch a sledovali túto veľkolepú show. Kúsok od nás bolo hejno pelikánov. Pokúsili sme sa ísť bližšie, ale jazero bolo také plytké, že sme uviazli v bahne. Keď už to nešlo žiadnym smerom, museli sme vyskočiť z lode a skúsiť to inak. Zabáral som sa však veľmi hlboko. Nasadil som si sandále, aby som trošku rozložil svoju váhu. Veľmi to nepomohlo, ale aspoň som začal postupovať. Podarilo sa mi padnúť celý do bahna a to už som mal ten správny pocit z delty. Pri pohľade do mapy bolo vidieť krížom cez jazero cestu. Tu som zistil, že navigácia bude len na určovanie aktuálnej polohy, nie na udávanie smeru.

Keď už sa schylovalo k večeru, stretli sme Ria so svojou partou. Haluz bola, že išli opačným smerom. Zasa sa ukázalo, aká ťažká je tu navigácia. Boli sme totiž v inom kanáli ako som si myslel, že sme. Neskôr sme aj zistili prečo. Spanie bolo dohodnuté u domorodých rybárov. Presnejšie v ich záhrade. Pripravili nám niekoľko chodovú večeru s množstvom rôznych druhov rýb.

Cestou sme nazbierali škrobnaté semená kotvice plávajúcej. Jej pichľavé plody sú celkom chutné. Rastie aj u nás, avšak je taká vzácna, že je zákonom chránená. Semená som prvýkrát videl v talianskej rieke Pád a v hojnom počte na dolnom Dunaji, kde som si ich aj prvýkrát spojil s konkrétnou rastlinou. Semená sú jedlé len vtedy, ak ich odtrhnete rovno z rastliny. Tie plávajúce už sú veľmi tvrdé.

Officiálne sa tu spať vôbec nesmie a tak sú ich obydlia jediné miesta, kde sa môže legálne nocovať. V opačnom prípade sa treba zašiť niekde mimo kanálov, kde chodia člny. Šanca, že vás tam vymáknu rangeri rezervácie je takmer nula.

Zaujímavé zistenie bolo, že komáre tu v túto ročnú dobu štípu len do západu Slnka. Okamžite sa začne ochladzovať, čo utlmí ich aktivitu. Naopak štípu počas celého dňa.

Kedže predpoveď počasia nenaznačovala, že by mohlo v noci pršať, spal som ako obyčajne len pod moskytiérou. V noci som sa však zobudil na to, že začalo poriadne pršať. Lenže keď som otvoril oči, uvidel som len oblohu posiatu hviezdami. Spacák aj moskytiéra bola suchá, ale aj tak som stále počul dážď. Pršalo len zo stromov. Voda bola stále veľmi teplá, no vzduch sa tu v noci na konci septembra už poriadne ochladí. Z vody sa doslova parí. Para sa potom zráža na chladných predmetoch ako sú napríklad aj listy stromov a prší, aj keď na oblohe nie je ani jeden mráčik.

Ďalší deň sme strávili presunom do obce Míla 23, nazvanej nie veľmi kreatívne podľa vzdialenosti od mora. Spali sme tu v záhrade penziónu. Pri západe Slnka útočili roje komárov, ale hneď ako sa ochladilo, prestali. Už behom dňa som zistil, že sa tu dá celkom dobre dohovoriť. V Rumunsku je celkovo problém dohovoriť sa. Angličtina sa tu takmer nepoužíva. V delte však žijú Lipovania, potomkovia ľudí, ktorí v 18. storočí ušli z Ruska kvôli náboženskému prenasledovaniu. Hovoria rusky. Dá sa s nimi dohovoriť oveľa ľahšie ako so Srbmi, ktorí tiež vedia rusky, no len ako druhý jazyk.

Tretí deň sme mali veľký problém s navigáciou. Nedarilo sa mi určiť smer. Blúdili sme v kruhu po rozľahlých jazerách, no nedarilo sa mi nájsť cestu skrz a tak sme sa vždy museli vrátiť. Tých jazier sme v ten deň prešli asi 10. Keď sme mali obaja kompas v ruke, každému ukazavolo server iným smerom. Zistil som, že moja vesta vychyluje ručičku kompasu. Doteraz som na to neprišiel. Deje sa to aj po tom, čo z nej dám von všetko kovové. V delte, kde prakticky nie sú žiadne orientačné body, okrem zhlukov stromov, ktoré bolo občas možné identifikovať na leteckých snímkoch.

Večer sme opäť spali u rybárov. Znova rybie obžerstvo a dlho do noci pokec s domácim rybárom, ktorý sa opil tak, že nevedel ani trafiť do postele. Museli sme ho odniesť, lebo stále padal.

Stromy kormoránov. Sedáva na nich toľko vtákov, že sú celé špinavé od ich výkalov.

Ráno sme sa vydali na dlhú cestu niekoľkými sústavami malých i veľkých jazier. Zmenil som spôsob navigácie a snažil sa držať si sever stále v hlave. Často to robím pri šoférovaní. Tu to bolo o čosi ťažšie, ale fungovalo to a išli sme presne po trase, ktorú som si ráno vybral. Mali sme aj väčšie šťastie ako predchádzjúci deň a videli sme viacej zveri. Večer sme sa opäť stretli s Riom. Spali sme na rozľahlej lúke plnej kravských výkalov, kde sa pásli divé kone. Jeden prišiel až ku stanom. Miestni tu chovajú kravy a kone úplne voľne. Žijú úplne divoko. Neskôr sme niekoľkokrát počuli zavýjať svorku šakalov. Boli len kúsok od nás. Opekali sa ryby, čo nalovil Rio a sírovce, ktoré sa tu dajú nájsť takmer všade.

Piaty deň začal pešou prehliadkou dedinky Letea, ktorá ležala len pár kilometrov od lúky, kde sme spali. Leteu aj jej širšie okolie tvoria pieskové duny. Kedysi tu bolo pobrežie. Ľudia deltu začali meniť už dávno pred Kristom a robia to dodnes. Napriek tomu, že dnes je delta už súčasťou svetového prírodného dedičstva UNESCO a dve z troch krajín sú súčasťou Európskej únie, ktorá by mala garantovať jej ochranu, stále sa tu nadmerne lovia ryby. Navyše Ukrajina si robí na svojom území, čo chce aj napriek výzvam Rumunska a EÚ.

Zvyšok pádlovania bol veľmi nudný. Dlhá cesta do Suliny bola neskutočne monotónna. Okrem malej usadlosti Cardon, sme šli stále dlhými rovnými kanálmi. Navyše sa veľmi ochladilo. Poriadne fúkalo a doobeda pršalo. Vďaka dažďu sme zistili, že parťákova špricka je veľmi malá a nedá sa nasadiť na kajak. Bolo to dôležité zistenie, pretože v tom vetre by to na mori bol veľký problém. Rozhodli sme sa teda, že skončíme v Suline a na more nepôjdeme. Mal fúkať silný vietor, ktorý by mohol byť problém aj na samotnom Dunaji.

Lenže pocit, že do mora by som kameňom dohodil a nakoniec ho ani neuvidím, mi vnukol nápad. Využiť starý kanál pred Sulinou a vojsť do Musurského zálivu. Kanál sa stále zužoval až nakoniec takmer zmizol. Zarástol trstinou. Zostala drážka ledva široká pre kajak. Onedlho už nebolo vodu ani vidieť. Jediná šanca ako z toho von, bolo pokračovať vpred. Otočiť sa nedalo a cúvanie bolo v trstine nepredstaviteľné. Predierali sme sa teda trstinou, pomedzi ktorú si pavúci ponaťahovali pavučiny. Čoskoro ich po nás behali stovky. Rôzne veľkosti, rôzne druhy. V tomto bode som si uvedomil, s kým sa sem určite nevrátim. Pavúkov som v člne našiel dokonca aj po niekoľkých umytiach hadicou. Nepríjemné chvíle však stáli zato. Prešli sme to vyšli rovno v mori.

Ďalej sme mohli pokračovať po mori a obísť Sulinu zálivom a Dunajom výpádlovať naspäť. Boli sme však už úplne vyčerpaní z celodenného pádlovania v silnom vetre. Trvalo by nám to minimálne tri hodiny. Museli sme sa teda rovnakou cestou vrátiť späť.

Čoskoro sme dorazili do Suliny. Mesta duchov. Všade boli opustené budovy, či chátrajúce lode. Kedysi to bolo prosperujúce mesto. V roku 1941 tu bolo silné zemetrasenie, potom hladomor a bombardovanie Rusmi. Dnes mesto žije už iba z rybolovu a skromného turistického ruchu. Už sa stmievalo a my sme sa snažili nájsť nejakú loď, čo by nás odviezla. Stretol som starší manželský pár ako rybári na móle. Chlapík žil dlho v Poľsku a tak sme sa dlho rozprávali. Snažil som sa zistiť, aké sú naše možnosti. Miesto, kde mala kotviť loď, sme totiž už dávno prešli. Pozval nás k sebe domov. Dohodli sme sa, že ideme nájsť nejakú loď a potom sa vrátime k nim.

Prišli sme až na koniec mesta, kde stála jediná dostatočne veľká ľoď, čo by dokázala naložiť aj kajaky. Vyrážala na druhý deň skoro ráno. S kapitánom sme sa dohodli, že si kajaky a vybavenie naložíme na palubu hneď teraz. Ušetríme tak celý jeden deň čakania na loď, ktorá nás mala zobrať pôvodne.

Po vyčistení a naložení kajakov sme sa chceli ísť niekam najesť. Ako sme kráčali večerným mestom nás zastavila rybárova žena. Bola Rumunka a tak sme jej nerozumeli ani jedno slovo. Išli sme s ňou k ním domov. Dali nám hosťovskú izbu. Troška sme sa obávali, či to nebude horšie ako spať vonku na ulici niekde v prístave. Viedla nás totiž do nie veľmi peknej uličky. Cestou sme išli okolo kopy smetí. Domy sa tu rozpadávali. Doma to však mali veľmi pekné a slušne zariadené. Na večeru teta vyprážala karasy a tak som pozvaniu na večeru akože nerozumel a išli sme sa ešte pozrieť do mesta.

Pred šiestou ráno sme vstali, aby sme stihli loď. Na obed sme už boli v Tulcea. Preparkoval som auto, aby sme nemuseli nosiť kajaky ďaleko. Ešte posledný obed v Rumunsku a nasledovala dlhá cesta domov.

K záveru by som chcel srdečne poďakovať Riovi za neoceniteľnú pomoc s plánovaním tohto tripu, jeho mapy a užitočné rady, vďaka ktorým bola moja cesta deltou presne taká, ako som si ju predstavoval. Návštevu dunajskej delty doporučujem každému vodákovi, milovníkovi prírody, či rybárovi. Pre tých, ktorí si to chcú skúsiť na morskom kajaku ako my, dávam do pozornosti Riove zájazdy do delty cez jeho vodácku cestovku Adventurio.

Do delty sa určite vrátim. Chcel by som však skúsiť iné ročné obdobie. Napríklad jar. Pridáte sa?

 


Dunajská delta 2018

 

Ak sa ti článok páčil prosím o zdieľanie.